Víkend, pracovná sobota a zima, je čas zberať orechy. To, užitočné zberanie jesenných plodov, mi dalo v tento deň tak veľa. Rozmýšľanie, chvíle, keď pri nejakej tej činnosti, všade naokolo je ticho a v hlave sa vám prechádzajú prúdy myšlienok.

Ja už viem, že nemám rozmýšľať.
A prečo? Zopár dôvodov:

-Asi 50 cm odo mňa padne oriešok voľným rýchlym pádom, ja si pomyslím: "Ach, ako dobre, že mi nepadol na hlavu.", o niekoľko sekúnd sa dočkám tvrdého dopadu orecha na hlavu. Strom je rozvetvený, oriešok malý, mal toľko miesta, kde zakotviť, ale nie, on musí oskúšať tvrdosť mojej lebečnej kosti.

-Tých orechov bola kopa! Keď som vyzberala určitý okruh, tak som si pomyslela: "och, už na tomto úseku nie sú, idem ďalej." A čo sa stalo, bolo to, že som sa otočila, vietor odfúkol lístie a tam ďaľšia obrovská kopa doteraz skrytých orechov."

-Nie najpríjemnejšie počasie, a moja myšlienka v hlave: "Ako dobre, že ešte neprší." Mala som si to myslieť? Nie! Okamžite totiž začalo pršať.

-Konečne dozberané. Vydýchla som si: "No, a teraz ešte zíjsť k domu bez pádu" Okamžite som sa pošmykla na mokrej tráve.

A výsledok tohto dňa?
Špinavé ruky z orechov(a to som mala som rukavice ako ochranu). Zničená, zababraná(to keď som už na kolenách zberala). Bolesť hlavy(tomu oriešku praskla škrupinka). A nakoniec zistenie, že rozmýšľať sa neoplatí. :D