Stalo sa to! Nik nevedel čo, ale zároveň všetci vedeli, že sa to udialo. Len ona netušila. Bola živá, vnímala okolitý svet rovnako ako pred udalosťou, ktorú poznali oni, ale nie ona. Nevedela to nikomu povedať ani naznačiť pohybmi nevládných rúk. Slová neprichádzali do úvahy. Mnoho hláv sa skláňalo nad jej uboleným a zničeným telom. Navonok milo pôsobiace priania, boli len v skutku, obyčajné lži. Každý klamal. Ona chcela počuť pravdu. Nemohla uveriť, že sa neodváži ani jeden z ľutujúcich stvorení naznačiť, čo sa udialo. Nik jej nepomohol, aj keď mnohí mohli. Zrazu ostala sama! Oni mali svoj život. Vraj sa niekedy vrátia. Vraj... Niekedy...
Po nekonečne dlhých snáď aj tisícoch dňoch strávených ticho a osamote, túžila po bytosti. Aby mala pocit, že aj ona je ľudská bytosť, v čo oni ešte neverili. Modlila sa k tomu, v koho neverila. "Pane ak si, zošli niekoho, prosím, nie ďaleko mňa ale ku mne." Intenzita jej motlidieb každým dňom slabla. Nechýbala tomu žiadna logika. Stále bola sama. Od ostatných tak vzdialená. Oni chceli ona nie. Nechápala čo ju vlastne drží živú. Možno na to raz príde. Možno... Raz...
Až dnes! Dnes konečne, niekto zavítal do jej blízkosti. Nepoznala ho. Ale cítila z jeho pohľadu, že on pozná ju. Správal sa k nej inak, inak ako ostatní. Bol láskavý, stále len opakoval milo znejúce slová. V tej chvíli nevedela ako má reagovať. Nebola pripravená, aj keď v mysli jej behalo toľko myšlienok. Jemu rozumela všetko. Ospravedlňoval sa jej. "Odpusť mi láska, že som prišiel až teraz. Nechceli mi povedať čo sa stalo. Odteraz budem len s tebou a nikdy ťa neopustím." Po týchto jeho slovách konečne mala ten onen pocit. Pocit, milovanosti. Tajomne začala blúdiť a hľadať v minulosti. Nevedela kto je on. Tak strašne chcela začať spomínať, ale márne. Chcela začať... No márne...
Od jeho prvej návštevy, ho videla snáď každý deň. Bol s ňou, prežíval s ňou všetko. Hladil ju, držal za ruku, pri privítaní a lúčení jej daroval jemný no zároveň láskou naplnený bozk na nehýbajúce sa pery. Komunikovali spolu v mysliach. Akoby medzi nimi vládol určitý druh telepatie. Krásne pocity kazil len fakt, že si nemôžu mnohé veci, ktoré by chceli vedieť obaja, povedať rečou. Ten veľký kus nádeje im bil v srdciach obom. A neslabol aj keď to vyzeralo, že by mohol. Mohol... Ale neslabol...
Všetky predchádzajúce dni boli pre ňu priam ako sen. On bol ten sen, a ona neverila, že sen sa stal skutočnosťou. Až dnešok bol úplnou zmenou. Neprišiel. Dlhých 24 hodín, znelo v jej duši, len jedno. Prosba o jeho návštevu. Jeden moment ju myšlienky strašili, že on stratil nádej. Chmúrne ideí nahrádzali optimistickejšie. "Možno nemohol, veď má určite iné povinnosti. A po východe slnka dôjde a ostane dlhšie, určite." Nevedela, ktorej časti vedomia má viac dôverovať. Ale dúfala, stále viac a viac. Dúfala... Stále...
Jeden deň strávený bez spoločnej chvíle bol dôkazom medzi ich vzájomnou sympatiou. On chýbal jej, ona jemu. Chceli viac, ako len komunikáciu mysľou. On nedokázal žiť naplno. Spoločne strávený čas by dokázal uviesť oba ich blúdiace životy na jeden dokonalý. Spolu by to určite dokázali... Určite...
Obaja chceli jedno, ich tak veľká vnútorná sila to práve dnes zlomila. Šťastie z nich priam sŕšilo. Pri jeho príchode k nej, počul slovo, pri ktorom sa mu zachvelo celé telo a srdce strácalo pomalý rytmus. Ona bola to slovo. Začiatok niečoho nového medzi dvoma dušami. Nasledovali nekonečne krásne chvíle komunikácie. Prečo si zlepšenie jej stavu nevšimli oni len on? Oni nechceli...On po tom túžil...
17.04.2008 16:15
On a Ona...
Diskusia k článku [1]
Hlasovanie k článku
O autorovi
Ambie
už nemám slov...
Moje kategórie
Archív autora
Magazín
Najčítanejšie na blogu
